Ruské zombie alebo zmŕtvychvstanie pod Voronežou

Autor: Miro Tropko | 25.8.2010 o 4:04 | (upravené 1.3.2011 o 19:39) Karma článku: 15,85 | Prečítané:  7752x

Aj by som chcel napísať nejaký srdcervúci zážitok, pri ktorom by čitateľom zvlhli oči od dojatia. No nejde to. Život „tam“ je naozaj na slzy, ale od smiechu. Aj v momenty, ihneď po smrti. Niektoré veci sa dajú naozaj len ťažko vymyslieť a ako mi povedala moja kamarátka Erika, bývalá študentka v Sojuze, keď som jej vyrozprával túto historku: „Možné je to naozaj len tam“.

Lidia Alexandrovna (moja obľubená svokra) je veselá kopa a vždy má v zásobe nejakú neuveriteľnú rodinnú bájku.Lidia Alexandrovna (moja obľubená svokra) je veselá kopa a vždy má v zásobe nejakú neuveriteľnú rodinnú bájku.foto: Pavel Sučkov

Volala svokra a zo slov a tváre manželky som pochopil, stala sa tragédia... No boli to len sekundy a jej (manželkina) tvár sa vyjasnila a slová zamenil neutíchajúci smiech:

 


Moja svokra Lidia Aleksandrovna sedela u seba v moskovskej kuchyni so svojou sestrou Ljusi Alexandrovnou.

Sedeli pri klasickom ruskom čaji. Keď som prvý krát niekoho z našich pozýval do Ruskej rodiny na obyčajný ruský čaj, upozorňoval som vždy, že nie je dobré pred takouto návštevou obedovať, v zmysle niekoľko dní. Ruský čaj - to je pojem pre „malé" posedenie pri plnom stole so všetkým, čo sa práve nachádza v chladničke. A iste bez „vinca" a „vodočky" sa pozvanie na čaj nezaobíde.

Už nejaký ten portvejnik mali za sebou, keď sa ozval telefón a Ljusi Alexandrovna začala počúvať hlas na druhej strane. Lidia Alexandrovna pochopila z rozhovoru a sĺz svojej sestry Ljusi, niekto umrel...

Po skončení telefonátu vysvitlo, že umrela svokra Ljusi Alexandrovny. V zastrčenej dedinke niekde pod Voronežom. A volala švagriná Nataška, dcéra nebohej.

Lidia Alexandrovna ako domáca rozliala po sto gram, aby v dobrom „pomianuly" nebohú, hoc ju nepoznala. Tak to niekoľko krát zopakovali, kým si neuvedomili, že nebohej pripíjajú na zdravie a dlhé roky.

Problém vznikol koho tam Ljusi Alexandrovna pošle.

Anatolij neprichádzal do úvahy. Len pred niekoľkými dňami sa Antoša, Ljusin syn vrátil z nemocnice. Na Nový Rok ho nejaký alkoholik prepichol nožom v obchode, keď mu odmietol dať peniaze na vodku. A s dierou v boku ( Ljusi opisuje dieru a jej veľkosť) by mohol po ceste aj prechladnúť - zvnútra... Sama Ljiusi sa ide o dva dni položiť pod nôž , už dávnejšie má dohodnutú operáciu.

Nakoniec rozhodne a telefonický potvrdí - na Juh odíde dcéra Aňa a ihneď sa aj objednávajú lístky.

A vlastne postupne cez telefón, obracajúc „tosty za babuľenku" sa dozvedajú celý obraz tragédie.

 


Baba Ňura, ako svokru volali, žila v zapadákove, ktorý si v princípe na Slovensku ani nevieme predstaviť. Žila sama v domčeku ktorý skôr pripomínal chlievik a nielen zápachom. Žila bez tečúcej vody a elektriny. A napriek takýmto podmienkam sa dožila 76 rokov.

Keďže penzia je v týchto končinách naozaj mizerná, stávalo sa že Baba Ňura poznala dni, keď v princípe nemala ani čo jesť.

V ten deň ju pozvali k susedovcom na „pominky", k svojej rovesníčke. Tieto babky boli profesionálne plačky a pohreby boli miesto, kde sa mohli najesť a vypiť si. A toto jej bolo osudné.

Babe Ňure nebolo potrebné veľa (v zmysle vodky) a natiahla nohy pozdĺž už na tvrdo ležiacej domácej panej.

Keďže „pominky" pani domácej boli v plnom prúde, všetci už boli v „dobrej smútočnej kondícii" (vážne - dosť dlho som rozmýšľal, ako nazvať stav smútiacich slušnými výrazmi), nastal problém čo s babou Ňurou.

Domáci boli proti, aby sa súčasne smútilo za obidvoma babkami, tak sa vystrojila delegácia, do domu na sviežo zosnulej. Okrem štyroch chlapov, ktorí v plachte ťahali babu Ňuru, sa k nim pripojili aj plačky. Umývanie mŕtvoly bolo v týchto krajoch dobre ohodnotené prilepšenie k mizernej penzii.

Babku vyhodili na stôl v jej drevenici a plačky ju vyzliekli. V drevenici však bola poriadna zima (Voronež sa nenachádza v blízkosti Soči - pre tých ktorý nemajú predstavu o Rusku), veď baba Ňura nepálila drevo zbytočne a naším plačkám začala byť zima. Uvedomili si, že nemá im kto naliať na zohriatie a vôbec - dostanú za svoju prácu zaslúženú plácu?... Tak nechali úplne nahú babu Ňuru ležať na jej vlastnom stole vo vlastnej studenej drevenici.

Iste - zavolali do Moskvy, jej dcére Nataške (ktorá vzápätí volala príbuzným). Tu problém kto pôjde nevznikol, hoci jej syn Vovka bol cukrovkár, ale v poslednom čase ho nikto pri nákupe neprepichol. Takže Vovka sadol na najbližší vlak a tradá pod Voronež.

Medzitým Nataška telefonicky obzváňala pohrebníctva a popov. Pop je pravoslávny farár. Organista by sa volal POPmjusik, ale ďalšou výhodou je že pravoslávny nemajú organistov, tak sa stačilo dohodnúť len s Popom a ten po telefonáte z Moskvy (a sľúbenej tučnej odmene) zobral na seba organizáciu pohrebu v chráme.

Problém vznikol pri vybavovaní truhly. Baba Ňura bola miniatúrna a v okolí jej „derevni" taký rozmer v ponuke chýbal. Vyzeralo to, že truhlu bude musieť ťahať až z Moskvy...

Kartóny vodky Nataška pre istotu aj tak už kúpila v Moskve, ktovie či by sa jej podarilo v rýchlosti zohnať niečo kvalitnejšie na mieste a taká truhla môže poslúžiť ako kufor na fľaše.

V princípe Nataška mala všetko zorganizované, už len odcestovať.

 


Vovka sa medzitým dostal do Voroneže, skoordinoval sa telefonicky s matkou v Moskve, prebehol úrady, ktoré sa v takýchto prípadoch navštevujú, až sa konečne dostal k polorozpadnutej drevenici, poslednom príbytku to svojej babky, baby Ňury.

Od bránky k dverám domu neviedla žiadna stopa. Chodník bol zasypaný snehom, bude ho potrebné vyčistiť - toto si pomyslel keď otváral dvere.

Keď ich otvoril, v prítmí uvidel stáť v strede izby nahú babu Ňuru, cez plecia mala prehodenú len nejakú plachtu a s polenami v náručí.

„Cholodno synok!" boli jej slová, ktoré si pamätal Vovka ako posledné. Ktovie či hlad (cesta narýchlo, behanie po úradoch, vybavovanie) alebo predsa len tá cukrovka, no milého Vovku švaclo o veraje.

Našťastie vchádzajúceho a potom aj padajúceho Vovku uvidela suseda a pribehla na miesto, kde krvácal Voloďa. Iste tiež mala na mále, keď sa jej od zadu dotkla studená ruka baby Ňury....

Vova, keď sa prebudil s obviazanou hlavou na posteli, ihneď oznámil radostnú správu do Moskvy, našťastie za malú truhlu ešte nebolo zaplatené, lístky sa hoc so stratou vrátili a vodka?

No, s vodkou je v týchto končinách najmenší problém... vždy sa nejaká veselá príčina nájde...ako napríklad pripiť babe Ňure na ďalších 76 rokov úspešného života.

PS: Veselé bolo aj rozprávanie baby Ňury - ako sa zobudila na stole, úplne nahá, pamätajúc si len posledný poldecák na pohrebe svoje zomrelej susedky, ako sa holým zadkom pokúšala dostať zo šmykľavého, vysokého stola (predstavte si nemotorného chrobáka na chrbte), ale predsa, jedna veta vojde do rodinných análov:

„Milok, predstav si ma, zobúdzam sa vyzlečená na stole, zjavne sa na mne niekto potešil, a ja si ako na zlo na nič nepamätám..."


Zo slov Lidie Alexandrovny, mojej milovanej svokry, pre Vás upravené, tiež s láskou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?