Internát podľa Sťopu Kinga alebo čo v Mlynskej doline nezažijete.

Autor: Miro Tropko | 25.8.2010 o 11:11 | (upravené 1.3.2011 o 19:40) Karma článku: 12,46 | Prečítané:  30454x

Podarilo sa mi prečítať zopár blogov a pozrieť si taký istý počet fotiek z „hrôzostrašných" podmienok na slovenských internátoch. Musel som sa usmiať. Čo je to dnes za mládež. Kto vie koľko hodín by vydržali tie naše podmienky...

Tarakán bola vždy lepšia varianta ako plošťice. Dalo sa s nimi žiť, hoc boli v neporovnateľnej presile!Tarakán bola vždy lepšia varianta ako plošťice. Dalo sa s nimi žiť, hoc boli v neporovnateľnej presile!

Viem, do jedného blogu nie je možné vložiť všetko to, čo sme museli prežiť ako zahraniční študenti na Ruských, Ukrajinských a iných internátoch v čase socializmu a perestrojky

Len toľko na úvod. Môj strýko, celý život jazdiaci po Soči, Moskve ako eROHák, básniaci o super Rusku, po prvej návšteve u nás, na intráku, ma ihneď zobral do hotelového komplexu pre cudzincov v Izmailove, kde ma strčil do vane a niekoľko dní kŕmil za ponožky z Tatrasvitu a igelitky z Chemosvitu... Už nikdy som nepočul od neho počuť chválu na Sovietsky zväz a ja som bol od vtedy v rodine najväčší hrdina...

Pre dnešných študákov: pozor je to čítanie len pre silné nátury. Pišta (Stephen po rusky Sťopa) King by sa inšpiroval...

Vrátim sa na úplný začiatok:

Až v príprave na odjazd v B.Štiavnici nám odkryli celú pravdu. Že s tým Ruskom, aké ho poznáme z tlače a TV to nie je až také ružové. A aby sme si z domu zobrali čo najviac vecí na prežitie...

Jeden Standa z Moravských ťahal vraj aj klince, kladivo, nekonečné množstvo hajzelpapiera (nakoniec si musel zvyknúť na Izvestia) a masu iných pre prežitie potrebných vecí .... Čiže každý prvák si ťahal na Intrák zopár lodných kufrov.

Po príjazde do Moskvy, na Kyjevskov vagzale sme videli ako každá škola zháňa svojich a aj si ich odváža. Len my s Adrianou sme boli dvaja z našej školy a prišli po nás oneskorene (ale predsa) dve úradníčky z „inostranného" dekanátu a po večeroch študentky na našej škole.

Isteže nepočítali s tým že budú pre nás potrebovať sťahovacie auto.

Keďže sme na gruzčikov - nosičov peniaze nemali (tie vreckové čo sme dostali na cestu sme počas dvoch dni cesty strovili), musel som tie ťažké kufre odtiahnuť sám...

Moja prvá cesta metrom bol vlastne aj môj druhý pôrod, ťažko vysvetľovať niekomu, kto pozná tie hračkárske metrá vo Viedni, alebo Prahe, čo je Moskovské metro v čase „pik".

Dodnes nechápem ako sme nestratili ani jeden kufor a to sme museli aj dvakrát prestupovať...

Keď sme dorazili do cieľovej stanice na Aviamotornej, odmietol som ťahať kufre (potom čo som ich vytiahol po jednom kuse na povrch po nekonečných exkavátoroch a podzemných schodištiach) na Intrák peši... ako sa ukázalo, naše modroočky z dekanátu mali rublíky (a dokonca dosť na cestu z Kyjevského „vogzala" taxikom). Dlho som im to potom nevedel odpustiť...

Cesta taxíkom bola krátka a zastali sme v uličke pri 5 poschodovom tehlovom ošarpanom baráku...

MEIS010.jpg

(Súčasný pohľad na naše Obščežitie Nr.1)

Ledva visiace dvere vŕrrzgali a hľadal som tabličku ktorá by oznamovala že tu nocoval Lenin... Aspoň budova budila dojem, že ju osobne Lenin otváral a odvtedy sa o ňu nikto nestaral. Po prvých hodinách na intráku som tu tabličku opäť šiel hľadať, ale hľadal som iný text: "Zdes močilsia V.I.Lenin togda i togdato..." a venček ktorý pri každej príležitosti menia pionieri... Nebol tam.

Uvítali nás dvaja bratia, perfektne nahodení, dnes by som povedal výpalníci, vtedy sa im hovorilo „farsofščiky" (veksláci). Boli to Kavkazci, ktorí pevne v rukách držali studsovet internátu a iste - dobre ich živil...

Nerozumel som nič (skončil som priemyslovku - nebol som Tuzexák - neskončil som špeciálny gympel v Štiavnici), ešte že so mnou bola Adriana. Tá mi všetko prekladala. Jej pomohli s kuframi, ja som si ich na niekoľko krát musel vytiahnuť sám... Jeden z bratov iba stál a sledoval ma pred dverami mojej izby.

Otvoril mi ich jemným kopancom...

Vybavenie izby bolo sparťanské - obtrhané tapety, okná nenatreté hádam od II. svetovej a neumyté ešte od dôb Chruščova, vstavané skrine bez dverí, pardon, jedny dvere tam viseli - isteže krivo, na jednom pánte. Z plafónu visela žiarovka, na jednej stene boli diery po klincoch, oproti bola polička, na nej veľký najmodernejší magnetofón, pod ním veľká železná posteľ s „ňegrom", čítajúcim si nejakú zahraničnú literatúru. Tieto postele som videl neskôr v Petropavlovskej „kréposti" (presnejšie v časti basa) s komentárom, že na nej ležal Lenin. Ja som tu mal černocha. Takže toto bolo celé vybavenie izby... Skoro by som zabudol, na dverách bol zámok zvnútra, ale dvere sa jemným kopnutím dali otvoriť vždy...

Adrianu som našiel na tom istom poschodí plakať sediacu na svojich kufroch... Ona posteľ s černochom nemala, ale mala v strede izby kopu odpadkov, čo vlastne bolo aj celým zariadením izby...

Prvé dni boli pre nás naozaj hrozné, veď sme Rusko poznali z rozprávania našich strýkov a tetiek, ktorý však nikdy nevyšli ďalej ako im dovolili ich turistický sprievodcovia.

A ten prvý deň bol naozaj krátky - koniec si nepamätám.

Keď som sa vracal od Adriany k sebe. Z jedných pootvorených dverí na mňa zakryčali. Reku či som ten Čech, ktorý mal dnes pricestovať. Nevedel som o žiadnom Čechovi, ale po krátkom vysvetľovaní som aj tak pochopil, vysvetľovanie nemá zmysel.

Celý večer som musel hrať Čecha.granionnyjstakan.jpg

Posadili ma za špinavý stôl, obložený otvorenými konzervami, obrezkami uhoriek, paradajok, poloprázdnych fľaší, položili predo mňa horčičak (graňonnyj stakan -100 gram), rozbalili čokoládku a do plna naliali priesvitnú tekutinu. Už si nepamätám, bola to samohonka, alebo špiritus...

To je jedno. Veľmi na výber som nemal. Obstáli ma chlapci ktorý sa práve vrátili z Afganistanu (o nich viacej nabudúce - dlhá téma) a hovorili niečo o Slovanoch, súdržnosti, že nesmiem uraziť pohostinnosť, len moslimovia nepijú... no čo. Obrátil som ho - ten horčičák. Vedel som o sebe že nie som Čech, ale tiež som vedel že nie som moslim. Nevedel som len koľko znesiem...

Potom druhý...ukázali mi že čokoládku musím najprv ovoňať (robí sa to s chlebom - ale mali len plesnivý, tak preto tá čokoládka). Potom tretí... zase som oňuchal čokoládku...

Koľko ich bolo, nikto nevie, len dosť dlho si na mňa potom na chodbe s úctou ukazovali: "Vot eto ON...Tot Čech...". Asi aj preto som bol požiadaný na Nový Rok doprevádzať Deda Maroza z izby do izby (Sneguročka nezvládla tretiu izbu). Ale o tom tiež v ďaľšom blogu...

Vrátim sa ešte k prvým dňom:

Isteže obzreli sme si najprv to miesto kde sme mali žiť celých päť rokov.

Zašli sme aj do bufetu... mali tam polievku vývar, párky (dnes tie bledé párky vidím v supermarketoch aj u nás - no dovtedy sme také niečo nepoznali), na tanierikoch porcie hrášku a ruské vajce. Tie zas iné ako ho poznáme my. Zistili sme že Rusi nepoznajú svoje vajcia a jedia vajíčko rozrezané na polovicu poliate žltou majonézou „Provensal".

Mali aj fašírku, ktorú som si s chuťou dal... iste, ihneď po tom ako som sa dostal z WC som začal rozmýšľať, kde zoženiem kuchársku knihu a kto ma naučí variť... Po čase som si zvykol (druhý pokus vyšiel podobne, takže po dosť dlhom čase) a dnes nemám problém jesť niekde na Sibíri aj stroganinu z losa (surové nastružlikane mäso zamrznuté na prírodno...), nie to nejakú fašírku...

K tým hajlíkom. Každý prvák na svoje prvé narodeniny dostal drevené sedadtko. Predstavte si študákov vykračujúcich si po chodbe s vlastným sedátkom. Arabovia ťahali so sebou aj džbán na vodu. Ja som septembrový, takže som na sedátko dlho nečakal a malo aj červenú mašličku. Inak klasický posed zjazdára Girardeliho vo výške. Keďže kanalizácia si podľa všetkého toho Lenina pamätala - toaletný papier (čiže Izvestia, alebo iná PRAVDA) sa po použití hádzali do koša vedľa misy, inak nebolo reálne spláchnuť.

Nad pisoárom bolo upratovačkou napísane: Nehádžte nedopalky do pisoárov. Inou rukou bolo dopísané: ZLE SA PRIPAĽUJÚ. V inom záchode zas nad pisoárom, na úrovní očí bol nadpis: ŠTUDENTI. VAŠA BUDÚCNOSŤ JE VO VAŠÍCH RUKÁCH!

Horšie to bolo na konci víkendu (to upratovačky nepracovali, my z jasných dôvodov viacej sr..i na Intráku) a najhoršie to bolo počas „májskych prázdnikov" alebo „novogodnych prázdnikov" ktoré trvali od 7 - 9 dní. To ste misu museli hľadať... Vtedy ste naozaj potrebu robili len narýchlo, utiekli ste pre štípanie očí, nosa a dokonca aj uší pre ten smrad. Keď sa dalo (a hlavne bola možnosť to stihnúť) šli sme radšej do budovy našej Univerzity. Tam to tak hrozné nebolo. Možno si niekto spomenie na staré socialistické staničné záchody na Slovensku, s tým rozdielom, že ste misu nemuseli hľadať pod kopami použitého toaletného papiera...

Je jasné že sa darilo v takomto prostredí nielen hmyzu ale aj väčším zvieratkám... O zvieratkach nabudúce, teraz len o hmyze:

Čo sa týka hmyzu, mali sme šťastie, že sme mali tarakany. U nás ich poznáme ako švábov - rusov. Vždy bolo lepšie mať „tarakančikov" ako mať nejaké hryzúce ploštice. To si k nám chodili z iných intrákov po šľachtených tarakánov - podľa legendy tarakány ploštice vytláčali.tarakanbig.jpg
Tarakány aj podľa Biblie boli o nejaký ten deň na tomto svete skôr ako človek, podľa toho sa aj správali. Boli všade. Od mikroskopických po niekoľkocentimetrové. Otvorili ste chladničku a odtiaľ vyliezol kliďánko tarakán a šiel sa dozadu k motoru ohriať. Pustíte vodu, a odtiaľ najprv tarakán. Pustite plynový sporák... Zbytočne ste ich trávili, to by ste museli otráviť celý Sovietsky zväz, aby ste ich vykynožili.

V obchode ste mohli vedľa masla kľudne vidieť mačku. Maslo sa predávalo vo veľkých kockách a drôtom sa rezalo, zabalilo do novinového papiera. Tak tá mačka si kludne sedí vedľa tej kocky masla a na otázku prečo ho líže, ste dostali odpoveď, chcete tam radšej Tarakána? Mačka je čistotná...

Pri ceste cez hranicu do CCCP som dlho nechápal prečo je tam toľko pieskových polí, elektrina. Je to kvôli tarakánom. V Užhorode hoc na letisku, skoro najbližšia budova k Slovensku - v bufete ste ich mali všade, a už vo Vyšnom Nemeckom ich nebolo... Neprešli dobre stráženou hranicou...

Aj sme sa ich pokúšali tráviť. Súčasťou lepidla pod tapety bol vždy aj jed na tarakány. tarakaniebega.jpgV noci ste počuli ako padajú po celej ploche izby. Ráno ste otriasli deku, pozametali a niekoľko dní ste mali pokoj... Potom to už bolo zase. Ale zas dalo sa s nim i zarábať. Volalo sa to „tarakanie bega" - bola to dlhšia krabica, ktorá mala bežecké trate oddelené kartónom, tie kvalitnejšie trate mali zvrchu aj plexisklo, aby športovci neliezli do susedných dráh.

Po prváku, keď som dostal na izbu dvoch spolubývajúcich (Rusa a Moldavca) som zdedil strašne veľa riadu. Tradícia taká. Všetci čo odchádzali z nášho zemliačestva(Slováci a Češi), odovzdávali riad prvákom. A ja som bol posledný (s Aďou), takže toho bolo hodne.

Keď som odchádzal na prázdniny, ešte som si obzrel poriadne upratanú izbu. Tiptop.

Vrátil som sa koncom augusta. V Moskve býva v lete veľmi horúco, aj o polnoci cez +30C, to sme otvorili dvere a okná a nič. Vzduch sa dá krájať príborovým nožom a vidličkou premiesťňovať.

Takže vrátil som sa do Moskvy po prázdninách, otváram dvere, smrad si nepamätám, ale:

V strede izby stôl a na ňom hŕba, možno aj meter do výšky neumytého riadu. Čo neumytého. V tanieroch možno niečo aj bolo, no nevidel som to kvôli pohybujúcim sa tarakánom. Predstavte si horor, kde od všadiaľ vyliezajú chrobáky. Tak toto bolo niečo horšie. Miesto odkiaľ by tarakány vyliezali nebolo vidno. Vlastne kvôli tarakánom nebolo vidno nič.

Odišiel som sa na záchod vyzvracať, ale mysu som kvôli odpadkom nenašiel, boli prázdniny...

P S: Napriek veciam na ktoré sme si museli zvyknúť, naučila nás naša Alma Mater vyžiť v tých najobtiažnejších podmienkach, prispôsobiť si život tak, aby človek prežil bez reptania.

Nemenil by som za nič na svete. No zažil by som niečo podobné v Mlynskej Doline?

Pokračovanie: Moskovský intrák - čudné že sme to prežili...

Ďalej budem pokračovať o exotickom varení rôznych exotov, o vreci „uzbeckej (afgánskej) trávy" pohodenej v skrini, rezaniu barana na rebríku na chodbe intráku, sprchovaní v umývarke bez dverí, prestrelkách a nočných krvákoch, vyhadzovaní z okna televízorov, chladničiek, ale aj Bulharov, rekete (výpalnikoch) a iných veselých veciach internátnych, ktoré v Mlynskej doline nemáte možnosť zažiť... vidím, že sa mi otvára ďalšia nekonečná séria...

PAKA

PS: Video. Prišlo mi to dodatočne, keď som žiadal od spolužiakov fotku nášho intráku. No - nie je to náš intrák a aj kuchyňa je čistejšia (chýba obrovské preplnené, špinavé, smradľavé vedro na odpadky). Ale aj tak video je poriadne uletené...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kauzy aj pomalosť. Prečo by mal Plavčan odstúpiť

Peter Plavčan, ktorého si vybrala SNS, mal za sebou kauzy, už keď sa stal členom vlády. Aj keď ďalšie pribúdajú, odstúpiť zatiaľ neplánuje.

KOMENTÁRE

Keď už je trápne posmievať sa ministrovi školstva

Dôležité je ukázať, kto to celé vymyslel. A či to je riadená schéma.

EKONOMIKA

Flash končí, Tatra banka zmení internet banking

Flashové internetové bankovníctvo je bezpečné, uisťuje Tatra banka.


Už ste čítali?