Nechcem byť Bratislavčan! No a čo je na tom.

Autor: Miro Tropko | 25.8.2010 o 9:09 | (upravené 1.3.2011 o 19:38) Karma článku: 15,73 | Prečítané:  17715x

Rusko, Moskva, výťah Spoločenského domu SR. Ide v ňom moja manželka a obchodný zástupca nemenovanej slovenskej firmy v Moskve. „Vraj váš manžel odmietol ponuku z Bratislavy a sťahujete sa do nejakej diery na východe Slovenska...To vážne sa idete niekam zakopať? " . Pýta sa obchodný zástupca slovenskej firmy mojej manželky, zopár dní pred tým ako sme sa sťahovali na Slovensko. Manželka sa iba usmiala: „Viete. Narodila som sa v Moskve a v Moskve som prežila celý život. Takže keď už sme sa rozhodli žiť v diere, na dedine, tak radšej ten východ..."

Moskva, to sú dnes Kremeľ, Šeremetevo, Tverskaja, Manežnaja ploščaď a hlavne všadeprítomné probky...Moskva, to sú dnes Kremeľ, Šeremetevo, Tverskaja, Manežnaja ploščaď a hlavne všadeprítomné probky...http://2006.novayagazeta.ru/nomer/2006/01n

Moskovčania, Kyjevľani, Waršaviaci, Berlínčania, Pražáci a nakoniec aj Blaváci – nemá ich nikto rád... Kto vie prečo?

Každý z nich majú svoj „úžasný dialekt“- svoj sleng. Sám to poznám keď sa dcéra vráti z Moskvy a zopár dni trvá, kým sa prepne na slovenčinu, zaťahuje moskovčinou, až to reže uši.

Páči sa mi keď Ostravák svojím „chachárskym“ prízvukom zosmiešňuje dialekt pražský... To je niečo, ako keď v rýchliku Praha - Medzilaborce rómsky spoluobčan poprosí :“Zavžete to vikno!“

Ale prečo sú iný... Aby som nejako neurazil „Nových“ Bratislavčanov, použijem na zdôvodnenie moje moskovské skúsenosti s "Novými Moskovčanmi".

Moskva bola svojho času špecifická. V Rusku sa dalo presťahovať "niekam" veľmi ťažko. Bol inštitút „propisky“ (trvalého pobytu). Výnimka bol Ďaleký sever – pažalujsta - hocikedy. Do Moskvy len s problémami.

Do Moskvy sa dalo „vyjti za muž“ alebo prejsť cez „limitu“. „Limity“ mal každý podnik pre práce, ktoré Moskovčania odmietali robiť. Museli ste čistiť kanále, stavať metro v podzemí alebo maximálne čistiť ulice. Aj ubytovanie ste dostali, no ubytovať ste sa mohli len v komunálke . Samostatné byty dostávali prednostne Moskovčania s „propiskou“, čiže tu narodení alebo ľudia ktorí si svoju "limitu" odmakali rokmi. Partijný bossovia, vedci, umelci boli výnimka.

Komunálka je niekoľko izbový byt, s kuchyňou, jednou kúpeľňou a jedným hajzlíkom. Mohli ste sa dostať do izby s niekoľkými ľuďmi, samostatnú izbu v takomto byte ste dostali, keď ste boli rodina.

Moja manželka sa narodila do komunálky, kde v jednej izbe s jej rodičmi žila aj jej teta, babka s dedkom...

No keďže jej otec sa už narodil v Moskve, dostali po narodení mojej manželky jednoizbový byt.

Ale poznám prípady, keď takto žili rodiny roky...A život v komunálke je reálny v Moskve aj dnes. V trojizbovom byte žije kamarátka Anžela so svojimi dorastajúcimi dvojičkami, jej rodičia, ale súčasne s nimi v jednej izbe spoločného bytu, aj absolútne cudzia babka...Táto izba je už prepísaná na niekoho z jej príbuzných...

Dnes už to nie je také vypuklé, no v dobách minulých už len zohnať niečo pod zub pre nemoskovčana v Moskve bolo umenie.

Hoci v obchodoch prázdno, doma plné stoly, v každom byte zo dve - tri chladničky. Pretože "ťoťa Vaľa" z "Krasnoho mahazina" zavolala že dostali fínsku klobásu a súčasne "Ďaďa Piotr z Novogirejevskoho Universama" že dostali hrášok...

Tak sa kupovalo koľko sa dalo... Nato tie chladničky. Plus lepšie situovaný príbuzní dostávali „pajok" nedostatkový tovar u seba v zamestnaní v podobe balíčkov. Presnejšie - boli to väčšie krabice, naplnené ikrou, salámami, ale aj ženskými potrebami (brali aj muži), českým pivom a všetkým, o čom „limita" mohla iba snívať. Sám som to zažil, ako študent, nemoskovčan... Našťastie my sme sa v tom rýchle zorientovali ... a prežili úspešne aj hladové roky.

Získať občianstvo Moskvy bolo a aj dnes je veľmi ťažké. Človek musel prejsť naozaj rokmi ponižujúcej "limity" alebo si „propisku“ kúpiť. Gruzínci hovoria. Keď sa niečo nedá kúpiť za peniaze, dá sa to kúpiť za veľmi veľké peniaze....

V Moskve v dnešnej dobe žije príliš veľa utečencov zo všetkých republík bývalého Sovietskeho zväzu, takže každý kto sa dostane do Moskvy, doslovne bojuje. Proti každému fízlovi, kontrolujúceho na každom kroku dokumenty, proti úradníkom, ktorý sa boja konkurencie agresívnejších príšelcov.

Nedávna ekonomická vojna medzi Ruskom a Gruzínskom zašla aj do týchto vecí. V každej škole museli nahlasiť všetkých žiakov s priezviskom končiacim na - švili... a naozaj, zopár lietadiel s rodinami bolo poslané do Tbilisi...

Už zďaleka je vidno rozdiel kto je a kto nie je miestny. Nie je to len v oblečení, ktoré najviac vypovedá o pôvode. Hoci už nevidno v dave tri pásiky ( nie je to adidas, čo to je? ale predsa Tatrasvit) so sakom a lakovkami, ten rozdiel tam je. Ale je to v pohľade, suverenite chôdze...

Moje mimikry bolo tak dokonalé, že keď som šiel napríklad so slovenskými šoférmi kamiónu metrom, tak som robil tlmočníka, šoféri ukazovali pasy ja nie...

Na letisku v Košiciach ma čakal šofér... nestretli sme sa, pretože ma neoslovil, hoci mal môj popis, vyzeral som ako dokonalý Rus, Moskovčan...

Prišelci bojujú za svoj chleba. Miestni majú svoje kontakty, príbuzných všade, všetko im ide ľahšie, vyznajú sa (ne nadarmo sa spieva – Pražákum tem je tu hej, tí nezabloudej). (Mne zvykne nosiť na letisku v Moskve kufor vysokopostavený milicionár...,). Miestny majú rodinné zázemie.

Tak sa i stalo že miestna mládež zlenivela a privandrovalci, ktorí pricestovali, nemali iné východisko - bojovali. Boli priebojní, pretože nemali tlačenky v partorgánoch a iných orgánoch. Museli byť lepší ako miestny a darilo sa im... Kto to nezvládol musel nazad do svojho "Zachriupinska".

Dnes v Moskve ťažko nájdete niekoho nad 30 - 40 kto sa tam naozaj narodil, Moskva sa rozrastá neuveriteľnými tempami aj vďaka „prijezžim“ a aj vďaka ním rastie blahobyt miestnych...

Veľa krát sa mi stalo, keď "Moskovčan" začal nadávať na tých ktorí do Moskvy priliezali, liezli a liezli... Pre pobavenie som sa zväčša spýtal: a koľko rokov žiješ v Moskve? Málokto z nich žil v Moskve viac ako 10 rokov. Moja odpoveď. No vidíš a ja tu žijem 15 rokov a nenadávam ...

Nezdá sa vám to povedomé...?


Keď sme sa rozhodovali kam žiť na Slovensku, mali sme v tom jasno... Keď na vidiek, tak nech je to bez trolejbusov, električiek a nech je blízko potok so pstruhmi, aby z terasy bolo vidno občas srnky... No a teraz k tomu vysnívanému mám za plotom ešte aj potôčik so pstruhom... a hlavne absolútne ticho, na ktoré sme si po rokoch na Tverskoi museli zvykať...

Nikdy som nemal problém s Bratislavčanom, že nie som ich. Nikdy mi nedali pocítiť, že sú Bratislavčania... Možno to bolo tým že som bol Moskovčan?

Mám rád Bratislavu. Mám rád Bratislavčanov. Pretože mam medzi nimi veľa priateľov. Slovákov, Východniarov, Oravákov, Stredoslovákov, Čechov, Rusov, Arménov, Azerbajdžancov, Maďarov a zopár rodených Blavákov... Poznám tam príliš veľa dobrých ľudí.

Mám rád Bratislavu, pretože sa v nej nedá zablúdiť. Je to také vreckové mestečko. Pražská (Lamačská, Brnianska), Šancová, Prievožská, Trnavská, Račianská, Vajnorská, Rožňavská – zabudol som nejakú? Aha hej. Ešte Dolnozemská a Viedenská cesta.

Ja som musel žiť aj na ulici Šosse Entuziastov, ktorá má 15 km (od MKAD po Pločšaď Iljiča). Sám som meral.

Mám rád Bratislavu, pretože zápchy sú tam trochu zrána a niečo seriózne iba raz za veľmi dlhú dobu, keď nejaký Nemec vyletí na Prístavnom moste...Tie kolóny na ktoré sa Blaváci sťažujú sú zábavné.

Každý kto aspoň raz v živote absolvuje cestu zo Šeremeteva do centra, niekam na Tverskú v čase "pik", sa nad nimi usmeje...

Mám rád Bratislavu, pretože je tam všetko tak blízučko... Mal som stáž na jednom Ministerstve a v pondelok som prišiel do Bratislavy skôr, tak som sa prešiel pešo. Zo stanice na Mierovú...Kolegovia zažili šok, že som vraj prešiel toľko ... čudné.

V Moskve som mal približne takú istú vzdialenosť medzi Kinoteatrom Vladivostok v Perove, kde som mal kanceláriu a bytom na Napoľnom Projezde v Novogirejeve. Bola to jedna zastávka metrom, medzi stanicami Perovo a Novogirejevo. No, čo už, tak som si zvykol, rád som sa do alebo po práci trošku prešiel pešo...

Mám rád Bratislavu, pretože mám rád potulky uličkami pod Michalskou Bránou, keď mám čas. Človek sa v tom maličkom centre neuchodí...

A hlavne niet tam tak veľa národa ako napríklad na Arbate, v parku Gorkého pri rieke Moskve, alebo na VDNCH. Trochu som sa čudoval v Kemerove, meste v Západnej Sibíri, keď som neustále narážal na to, ako sa miestny ospravedlňovali, aký sú zapadákov, aké sú maličké provinčné mestečko. Keď som sa spýtal, koľko obyvateľov žije v Kemerove, musel som uznať, naozaj maličké provinčné mestečko. No čo to je 550 tis. obyvateľstva...

Mám rád Bratislavu, pretože je odvšadiaľ blízko. Čo to je niečo cez 300 km z Východu. A keď bude raz diaľnica... Rukou podať. Ja som musel do práce cestovať 4 hodiny.

Štyri hodiny lietadlom z Moskvy na Sibír + zopár hodín na letisko a z letiska. Najhoršie to bolo keď som to musel absolvovať niekoľko krát v priebehu 2 - 3 dní...aj také bolo.

Mám rád Bratislavu pretože je hlavným mestom môjho Slovenska. Čiže je to aj moje hlavné mesto.

Mám rád Bratislavu. No rozhodol som sa žiť na Východe. Neodsudzujte ma zato.-)


Rusko, Moskva, výťah Spoločenského domu SR. Ide v ňom moja manželka a obchodný zástupca nemenovanej slovenskej firmy v Moskve.

„Odkiaľ že to ste? “pýta sa moja manželka po konzultácii so mnou obchodné zástupcu slovenskej firmy, zopár dní pred tým ako sme sa sťahovali na Slovensko.

„No predsa z Bratislavy....“ Odpovedá obchodný zástupca.

„A koľko rokov tam žijete?“

„No, päť rokov už sme v Bratislave.“

Manželka sa iba usmiala: „Aha. Takže odkiaľ potom ste?“

Obchodný zástupca nemenovanej slovenskej firmy v Moskve nazýva dedinku neďaleko Humenného.

 


Majme ich radi, Bratislavčanov. Veď sú to naši rodáci.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?