Ako stomatológ na Kaukaze vajcia - tzv. delikates rezal.

Autor: Miro Tropko | 23.8.2010 o 8:08 | (upravené 10.3.2011 o 21:23) Karma článku: 13,67 | Prečítané:  6565x

Tento príbeh mi rozpovedal môj dobrý priateľ, neurochirurg, zberateľ pivových etiketiek z malého podmoskovného mestečka. V mladosti spravil chybu, vzdelanie si rozšíril o epidemiológiu, takže bol hodne zasielaný do horúch „točiek“ svojej vlasti – čiže na Kaukaz. Pri poslednej ceste do Dagestanu si však vyšiel po operácii zafajčiť. Kvôli vojne sú tam všetky budovy v noci zatemnené a ohník z cigarety bol ako červená handra na býka. Guľka tesne minula srdce. Keď ostreľovača chytili, bola to mladá olympionička z niektorého štátu na Balte. Bola si v Dagestane privyrobiť. Napriek aj takýmto zážitkom, je môj priateľ veselá kopa a aj dnešnú príhodu mám od neho:

Kavkazská pohostinnosť nemala hraniceKavkazská pohostinnosť nemala hranice

Bolo to v dobe, keď Kaukaz bolo miesto najmilších a najpohostinnejších ľudí na svete, bez národností, hraníc a hlavne miestnych vlád a prezidentov.

Bolo to niekde na Kaukaze, kde sa dostali do vysokohorskej dedinky. Jazdili tam na upravených náklaďakoch a autobusoch ako pohyblivá poliklinika. Keďže to bolo v dobe, kedy naozaj platili tvrdé zákony Kaukazského pohostinstva („Chaziaina abidiť chočeš?!?!?!“), hlava aula - dedinky (niečo ako náš starejší, alebo vajda) oddelil zo spoločného niekoľko baranov pre medikov.

V zostave autovlaku – polikliniky bol aj autobus – stomatologická ambulancia. Pred týmto autobusom, netrpezlivo prešľapujúc z nohy na nohu, s malou dušičkou zazerajúc na pobehujúci med personál postával dlhý rad (ďalej „očereď“ ) čakajúcich horalov.

Iste, „očereď“ mala svoju štruktúru (najprv starší, na konci ženy a deti) a dopredu bol prepustený starodávny deduško, nielen preto že bol najstarší, ale mal aj najmenej zubov. Nedávno v auto - obchode (svoj obchod v aule nebol) si kúpil plechovku zahraničného piva a z neskúsenosti ho skúšal otvoriť zubami. Zjavne bolo jeho zubné „choziajstvo“ v takom dezolátnom stave, že po niekoľkých minútach liečby sa z autobusa ozval srdcervúci rev prerušovaný necenzúrnymi výrazmi.

Národ v „očereďi“ znervóznel. Starejší, hlava aula, ktorý mal tiež problém so zubami a stál ako prvý v rade sa ustarostene pozrel na hodinky a niekam odbehol...

Tým časom, ako šiel proces liečenia miestnych horcov, sestrička – „choziajka“ (starala sa o zdravotnícky materiál a stravu) sa zaoberala spracovaním a deľbou čestne zarobených baranov. V zašpinenom krvou bielom plášti, s ohromným nožom v jednej ruke a veľkým , naplneným čím to emailovým vedrom v druhej, prešla okolo „očereďe“ chorých na zuby a vyšla hore do autobusu.

Nejaký panikár z „očereďe“ zašepkal: „Chirurg prišiel !!!“

Nevšímajúc si zavýjanie pacienta sestrička – „choziajka“ začala v autobuse – stomatologickej ambulancii porcovať mäso.

Po nejakej chvíli stomatológ predsa len ukončil deda a výkriky skončili. No keďže deduško bol naozaj starodávny Kaukazec, prežitá hrôza ho zmohla. „Deduľe“ dali niečo poňuchať, vyniesli ho z autobusu a položili na trávičku, na horské slniečko, pritom ho prikryli plachtou, aby sa trochu vydýchal.

„Односельчане;“ (spolu dedinčania) ihneď pochopili: „Chirurg spravil svoju prácu!“ a „očereď“ sa ihneď skrátila.

Zostávajúci horali s hrôzou sledovali starčeka, stonajúceho pod plachtou, prepočítavajúc svoje šance, keď sa otvorili dvere a z dverí sa vysunula zakrvavená po lakte sestrička - „choziajka“ s priezračným polyetylénovým sáčkom, v ktorom všetci videli niečo krvavé...

Nabrala do svojich mohutných pľúc svieži horský vzduch a zarevala na celú dolinu:

„ Ej!!! Fatima!!! Budeš brať vajcia z tohto barana?!?“

Odniekiaľ sa ozvala Fatima: „ A je mladý???“

„Nie starý bol a už trochu zasmradol...“ reve naspäť sestrička - „choziajka“ .

„ Dobre, tak počkám kým zarežeš nasledujúceho!!!“

Ukončiac jednanie s Fatimou, sestrička - „choziajka“ prísne pozrela na „očereď“

"Nu, ládno", kto je na rade, vliezajte do autobusu...“

„Očereď“ sa ihneď vyprázdnila...nikto nechcel byť nasledujúci...

Kto tam bol, vie že baranie vajcia na Kaukaze – „baľšoj deľikaťes“

Vypočuté, preložené a "pre vás" upravené zo slov Jury Petroviča.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Bukovský: Doma máme lepšie potraviny než acai či chia

Sme národ, ktorý ľahko prijíma niečo zahraničné ako to svetové. No superpotraviny k nám nemusia cestovať cez celú planétu.

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý navždy zmenil Vysoké Tatry. Takto to vyzeralo pred 13 rokmi

Víchrica zničila 12-tisíc hektárov lesa.


Už ste čítali?