Ako sme vysadili Bielorusa na Marse.

Autor: Miro Tropko | 25.8.2010 o 10:00 | (upravené 1.3.2011 o 19:38) Karma článku: 13,27 | Prečítané:  10532x

Normálne sa to stáva tak, že si idete po vedľajšej ceste niekde v USA, nikoho neotravujete, počúvate country music a tu z ničoho nič – jasné svetlo, niekam Vás berú, robia pokusy, potom Vás niekde vysadia, vy napíšete knihu, berie Vás telka... Nič také. Klamú Vás. Je to iba Hollywood. Nám sa to stalo keď sme zapadli na ruskom „bezdoroži“ v ruskej glubinke. Svetlo bolo - to neodtajím, aj pokusy s nami robili koľko vydržíme. Ale hlavný rozdiel bol ten, že nás Marťania prijali ako svojich a vôbec nie sú zelený (aspoň spočiatku). Ale poďme po poriadku.

S bráškom sme „gaňali tačku“ (prevážali auto) zo Slovenska do Ruska, kde som vtedy pracoval na ambasáde.

Bielorusko – Poľská hranica. Autá tu v tej dobe stáli 2-4 dni. Bolo super malý zázrak ak ju niekto prešiel do 24 h. My sme to zvládli za 7 min. Stopol som si to. Vďaka Ženevskej konvencii, červeným diplomatickým číslam na vozidle a zvláštnemu voľnému pruhu na čiare s označením CD. Potom sme v Breste odbočili na výpadovku, prešli pod mostom s tabuľkou MOCKBA 1000 km...

Vidím na krajnici milicejské auto...Žigulák s vypnutým maťugalnikom.

Reku zastav ..Nemáme drobné na diaľničný poplatok, skúsime zmeniť doláriky na zajčiky (Bieloruské peniaze). Vyskočil som z auta a strkám miliciantovy 50 dolárovku...

„Rebiatky, vy što, my sme iba nastúpili na smenu, ešte nemáme čím zmeniť“ Až teraz som si uvedomil, že tých 50 USD sú obrovské milióny v zajčikoch...

Tak som sa rozlúčil a vraciam sa k autu... Ale jasne som videl čo sa dialo ďalej....

Milicioner vyšiel trochu do stredu cesty a žezlom ukazuje na prichádzajúcu „kopejku“ (prvé žiguláky).

Auto spomalilo a ako milicioner ukazoval tak aj auto zatáčalo – za seba, smerom do poľa.... Auto sa po chvýli podskakovania konečne zastavilo – po skoku cez priekopu a kus poľa, keď motor stíchol, bolo počuť len temné dunenie muziky.

To už vedľa mňa stál vystrašený bráško, ktorý vyskočil z nášho auta a z fízlackého žiguláka sa vysunul s krochkaním pupkáčik milicejský...

...chvíľu sa nič nepohlo...

potom sa otvorili dvere z ktorých sa ozval rev hudby....

opäť pauza....

z dverí vypadol absolútne ožratý chlapík, rovno na nos...

nestihol ruky pred seba vystrčiť...

s krochkaním sa nadvihuje a kričí snažiac prekričať hudbu naším smerom:

„Hej, načaľník. Kam si ma to poslal, veď tu nie je cesta.“

Kým sa milicionéry spamätávali, rýchlo som stiahol brášku do auta. Nepotrebujeme dva dni tráviť niekde pri spisovaní svedeckých zápisníc a aj milicioneram je ľahšie sa dohodnúť na „výkupnom“ . Nakoniec sme našli nejaké jednodolárovky, takže sme mýtne zaplatili v dolároch.

Je zaujímavé, že mýtne sa platí iba na dvoch koncoch diaľnice, hoci prechádzate cez Bielorusko hádam aj 700 km.

Bráško zapol tempovač na 170 km/h a ja som zaspal spánkom spravodlivých, aby som ho po čase vystriedal.


Kým spím musím Vám vysvetliť niektoré veci:

Iste bráškovi som vysvetlil, že v žiadnom prípade nesmie zastať policajtom mimo blokpostu GAI (osvetlený kus cesty s búdkou, v ktorej sedeli Gaišnici – dopraváci) . Tieto blokposty boli z ďaleka viditeľné, pretože v Bieloruských balotach veľa svetla niet. Obrovské priestory s močiarmi a romantickými názvami dediniek na tabuliach.

Stávalo sa, že sa banditi prezliekli za policajtov a zastavili Vás .Ťažko bolo odhadnúť, či sú to banditi, alebo policajti – strieľali aj banditi aj policajti.

Hoci láska k jedným aj k druhým je rovnaká: Raz pri mojích cestách Sibírou som uvidel takúto opustenú búdku - blokpost GAI. Veľkým písmom bolo na nej dopísané: Psov ste odstránili, odstránte aj búdu...

Tempovač sa vypínal tesne pre blokpostom. V noci bol viditeľný z ďaleka, cez deň bolo zväčša vidno.... Hoci každý cudzinec sa musel hlásiť na každom blokpostu, nás chránila Ženevská konvencia a ... diplomatické čísla – mohli sme registráciu ignorovať. Prešli sme predpísanou rýchlosťou a opäť 170 a tempovač..

Kto bol v týchto končinách, pozná miestne cesty. Už Puškin písal o prebytku durakov i plachych darog... A naozaj, dodnes sa veľmi nič nezmenilo. Cesty na tak obrovskej ploche slúžia okrem prepravy aj nedobrovoľnej masáži zadnej časti s chrbticou. Diaľnicu naprieč Bieloruskom vraj stavali Nemci, kvôli Moskovskej olympiáde a naozaj, vyzerala ako nemecká...miestami. A kto šiel touto cestou prvý krát bol prekvapený, že niečo takéto existuje za hranicou Európy.

Hoci stávali sa prípady, hlavne z jari že bola utrhnutá vaňa... podvozok...výfuk...

Na rozdiel od našich diaľnic je v strede pruh šírky vozovky, bez zvodidiel a kríkov. Pri dlhšej nočnej jazde, touto nekonečnou rovinou ste mali pocit, že všetky vozidlá idú vo vašom pruhu, asi aj preto nováčikovia nezapínajú tempovač – kto vie .

Môj bráško už mal nejakú tú skúsenosť s exSovietskou dopravou. V Užhorode vletel skoro pod obrovské vojenské vozidlo, napriek tomu, že šiel po hlavnej, presne ako v tom vtipe so semaforom, gerojmi a jazdou na červenú...


Zobudil som sa na piskot gúm od šialeného brzdenia, a potom šialenej jazde po trávniku ... Vyleteli sme: Dlho som nevedel pochopiť čo sa deje, počul som iba hlasné :

"Do píííííííp, sviňa pííííííípp jedna, pííííííííííííííííp píípovaný.." a tak podobne.

Keď sme zastali, bráško nič mi nevysvetľujúc, vybehol z auta, z kufra vytiahol baterku a utekal niekam smerom späť. Ja som sa tiež nejako vymotal, obišiel som auto zpredu....pozerám... uvidel som veľké NIČ. Na prednej kapote bola neporušená vrstva miniatúrnych mŕtvoliek... Reflektory mali výrez tam kde bol stierač... ale taktiež ani stopy poškodenia....

Zodvihol som hlavu, bráško ešte uteká, vidím iba mihotanie lucerny a hlasné nadávky.

Sadol som si za volant a otočil auto do protismeru – našťastie nič nešlo...Nemyslel som si že brzdná dráha zo 170 na 0 na vlhkej vozovke je taká dlhá.

Došiel som k miestu, kde niečo ležalo, stočené do klbka a nad ním nadávajúci brat. Nasmeroval som reflektory na klbko a zapol obe smerovky.

Pomaly som vystúpil, v očakávaní mŕtvolky...

Rusi majú krásny výraz - trupik.

Bráško sa však s krikom vrhol na nebožtíka a ja som pochopil že nebožtík je ešte len výraz pre blízku budúcnosť a z toho ako ním triasol, tak tá budúcnosť bola veľmi blízka... Musel som zachraňovať nexttrupik...

Keď som brášku odhodil do trávy, kde neprestal pííííípať, uvidel som , že to čo ležalo ako klbko, bol ujec, úplne nadrankaný.

„Kde sa tu zjavil“ prerušil som tok nadávok.

„Píííp z ničoho píííp nič píííp prešiel ten piiii piiiip piiiip bicyklom cez píííp cestu.“

Obzrel som sa a naozaj som uvidel bicykel v tráve, mimo dosahu reflektorov. Bráško sa pomaly ukľudňoval, prestal píííípať:

„Čo s ním?!“

„No preložme ho niekam na druhú stranu do lesíka....“ hoci chápem, stať sa môže horšie ako nám...

Bráško mal lepšie srdce, pretože povedal ako prvý, jediné riešenie:

„Naložme ho a na GAI-ke ho odovzdáme.“ Nemal som veľmi chuť aby niekto ozvracal novú limuzínu... no čo už, bolo to jediné riešenie...

Nakoniec bol som ukecaný aj na rozobratie starého bicykla, ešte že sme nemali veľa batožiny a kufor je v MB S 320 objemný.

Bráškom ešte klepalo, ale odmietol ma pustiť k volantu – nezaspal by... a volant ho ukľudní. Chvíľu sme si púšťali na upokojenie Metaliku a na to YELO.

Poznáte tú skladbu (The Race) keď máte sluchátka a od zadného ľavého ucha smerom von cez predné pravé oko preletí motorka. Tak si to predstavte v aute, kde máte 14 reprákov a na plné ... to vám tá motorka vletí zadným ľavým oknom a vyletí vpredu tesne vedľa pravého speťáka. Cítite závan vetra a bráško dokonca tvrdil že cíti aj závan benzínu... to bolo z toho šoku.

Pre vyprchanie adrenalínu sme pustili motorkára niekoľkokrát preletieť vnútrom nášho salóna ... a čuduj sa svete, deduľkom to ani nepohlo...

Keďže cesta bola ešte ďaleká,... zapol som si masáž v kresle nastavil opäť kreslo zvlášť pre každý sval,...a... Bráško ma budí...

„Vstávaj. Meníme. Zaspávam...“

Keďže tieto situácie poznám... osobne a mám kolegu Daniela, ktorý zastal, až keď ho začal predbiehať Dunajský parník, aj s hučiacimi lopatkami...

...vyskočil som do chladnej noci, spravil zopár neurčitých pohybov , pre prekrvenie, kým som nepocítil že som v pohode.

Kým som sadol za volant ... vidím brácha už spí... Zapol som tempovač na 180 a hoci som nemal páru kde som, rozbehol som sa do noci.

Prešiel som nejakú tu slabšiu stovku kilometrov, pribrzdil som iba na GAIkách a opäť tradá... Konečne sme došli na koniec diaľnice – tradičné zaplatenie mýtneho a už len chvíľočka a Bielorusko – Ruská hranica.

Tu bol opäť rad k colníkom a pohraničníkom a hoci sa nestálo dni, vážiac si Ženevskú konvenciu vopchal som sa dopredu.

Brášku som ani nebudil, vystrčil som pasy a dipkartičku škárou v okne:

„Na rabótu?“

„Na rabotu!“

„Iz Slovakii?!“

„Iz Slovakii!“

„V dvojiom?“

„V dvojiom!“

„Šťastlivovo puti!“

„Spasiba!“

A už sme boli v Rusku... Tu už bola klasická ruská cesta, tempovač a rýchlosť cez 150 je riziko... Človek nevie čo ho v ktorej mláke čaká.

Rozmýšľal som, kde po príjazde do Moskvy na dva dni zapadneme, pretože nás čakali až po weekende a bol iba začiatok soboty....

Už sme boli pod Moskvou, niečo menej ako 100 km. Uvidel som odbočku na Dorochovo a spomenul si na študentské roky. Neďaleko je mestečko Tučkovo na rieke Moskva, kde sme mali spolužiaka a kde sme prežili fantastické ( z pohľadu Slováka nereálne) rybačky po Rusky.

Spomienky na rybačku mi pretrhol neuveriteľný zápach – smrad ktorý ma nadvihol zo sedadla a prinútil pribrzdiť.... Bráško na vedľajšom sedadle sa začal dusiť a trieť si oči. Čestne priznám, dostal som panický strach – chemický útok a je už po Moskve, iba my - z tej diaľky - sme nevideli záblesk nejakej novej chemickej bomby, ktorú nechali vybuchnúť nad Moskvou Čečenci...

„ Píííííííííííp ten píííííp na zadnom pííííp sedadle pííííp sa posral pííííííííííííííííííííííííííííííííííp.“

V tom som si uvedomil o čom to píííípa môj bráško! Otvárajúc tlačidlom všetky okná....:

„ Ty si ho nevysadil????“

Utierajúc si oči bráško: „Nie, úplne som na neho zabudol.“

„Do Prčic, vieš kde sme?“

„Nemám šajnu.“ A vykláňa sa z okna, pretože smrad je strašný...

Ja to mám horšie, ja hlavu vystrčiť nemôžem, musím šoférovať, preto som auto zastavil. Obaja sme vyskočili, akoby auto horelo...

Kašlajúc otvárame zadné dvere...

Tam si hovie s úsmevom náš deduľo – zjavne ho už nič netlačí... Obaja chápeme, že je to poriadny prúser zo všetkých pohľadov – nelegálny prevoz cez hranicu, prebudený dedko v inom štáte... a pod.

„Počúvaj. Tu neďaleko žije môj spolužiak. Prejdeme tam a uvidíme...“

„Koľko kilákov? Pýta sa. Správna otázka, pretože aj kilometer v takom smrade je životu nebezpečný... Keďže som nemal predstavu, a mohlo to byť 5 – možno 20 km a takúto podrobnú mapu sme nemali, bolo rozhodnuté, že dedka vtlačíme do kufra a bicykel nejako vtrepeme na zadné sedadlo. Našťastie sme onedlho narazili na tabuľku Koľubiakino 26 km, Tučkovo 9 km. Spoliehal som sa na moju dokonalú orientačnú pamäť.

Spolužiak Denis žil v rodinnom dome na kraji mestečka. No hmla, tma urobili svoje. Hoci sa mi zdalo, že od centrálneho námestia so všadeprítomným Leninom som vybral správny smer, dostali sme sa medzi rodinne domčeky...

Cesta dostávala naozaj original ruský ráz... Blato, blato a ešte ďalšie blato.... Nič známe. Domčeky, som nespoznával a ten fialový dom Denisa som neuvidel. Nakoniec domčeky skončili a my sme šli niekam po uzučkej blatistej ceste...

Keďže som už mal „dobré skúsenosti“ s takýmto povrchom vozovky, ani som sa neodvážil zastať. Otočiť sa nedalo, musel by som točiť v rozbahnenom poli a niekoľkotonové vozidlo by sme vyťahovali veky...

Tak sme šli ďalej, obaja očami hľadajúc pevný bod. Šli sme nekonečne dlho, nosom prilepeným k oknu, hmla sa dala krájať. Konečne tým pevným bodom sa stali kontúry nejakej búdky. Najskôr autobusovej zastávky, čo sa mi aj potvrdilo, pretože sa cesta rozdvojovala..

.Autobusové zastávky mohli byť v Rusku aj niekoľko kilometrov od najbližšieho domu.... Keďže sme obaja chápali, že nájsť spolužiaka je nereálne, rozhodli sme sa nechať Bielorusa na zastávke. Dedko bol našťastie ľahučký, chvíľu sa aj bránil a nadával nám nejakým bieloruským nárečím...

Kým bráško skladal bicykel, pokúsil som sa auto otočiť. No stalo sa čo som očakával. Keď som stál naprieč cesty, kolesá sa dostali medzi hlboké koľaje a v hlbokom mazľavom blate sa zbytočne točili.

Vypol som motor a vyšiel do blata.... Bráško ešte odniesol bicykel... a kričí:

„Tu je napísané, že je to nejaké Em – a – pé – cé. Čo to je?...“

Nemal som čas rozmýšľať nad jeho problémom, pretože som v diaľke začul bafkanie neurčitého mechanizmu.... Vybral som sa tým smerom...

V tom sa stalo to, čo sa doteraz týkalo iba Ameriky .... a to čo som uviedol na začiatku....

Ani Spielberg by to nenatočil lepšie...

Ako Američan nepočíta, že niekde na ceste môže byť toľko blata. Hustá hmla. Viditeľnosť do 3 metrov. Kráčam po mazľavej ceste, iba lúč veľmi drahej baterky reže niekoľko metrov hmly predo mnou...

Predo mnou sa rysujú kontúry nejakej tabuľky...

Približujem sa bližšie...

z opačnej strany reže hmlu iný reflektor...

Lúč mojej drahej lucerny tabuľu osvetľuje a ja ihneď chápem čo znamená bráškové Em – a – pé - cé. Na tabuli je nápis v azbuke MAPC – čiže po našom Mars. A to čo ide oproti mne, nie je nič iné ako marsochod a riadi ho Marťan. Sme na Marse.

Chápem vážnosť situácie, ide o stretnutie tretieho druhu a som prvý Slovák ktorý sa zoči voči stretne s obyvateľom Marsu, čiže Marťanom...

Pokračovanie, onedlho: „Marťania nie sú zelený, iba ak po samohonke!“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Bukovský: Doma máme lepšie potraviny než acai či chia

Sme národ, ktorý ľahko prijíma niečo zahraničné ako to svetové. No superpotraviny k nám nemusia cestovať cez celú planétu.

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý navždy zmenil Vysoké Tatry. Takto to vyzeralo pred 13 rokmi

Víchrica zničila 12-tisíc hektárov lesa.


Už ste čítali?