Ako Sibiriaci „profesionálne“ rozohnali demonštrantov „amatérov“.

Autor: Miro Tropko | 25.8.2010 o 12:12 | (upravené 1.3.2011 o 19:37) Karma článku: 13,88 | Prečítané:  14358x

Alebo Sibiriaci sa pripravujú na prílet vládnej delegácie zo Slovenska. A opäť guano - tentoraz ale bez mrazu. Peťo z pohrebníctva, prosil si ma aby som ťa upozornil. Tak, tento blog čítaj až po práci... bez klientov.. myslím živých... V tej dobe som pracoval pre Slovákov a hoci som už nebol štátny zamestnanec - nemakal pre ambasádu, mal som na starosti organizáciu príletu vládnej delegácie zo Slovenska na Sibír.

Prečo práve ja? Nemal som problém hocikam vyletieť a žiť tam nejaký čas. Medzi Slovákmi som mal prezývku exot, pretože vraj som bol viac "ich" ako náš.

Dokonca pri poslednom jednaní pred príletom „šišiek.sk“ sme sedeli u vicegubernátora, s jeho „podčinenými“ s naším veľvyslancom, obchodným radcom, so stádočkom slovenských diplomatov v dlhých tmavých plášťoch. Vicegubernátor ukončil jednanie s úsmevom „ No a detaily dotiahneme s „našim“ Miroslavom!“

A tak aj bolo. Keďže vládna delegácia (šiski.sk) musí zakryť, že ide len o kšefty politikov, mal som úlohu psychicky pripraviť miestnych podnikateľov na našich managerov a našich informovať o možných možnostiach v Sibírskej glubinke.

Nebolo to v tomto prípade, ale raz som musel nájsť partnera pre pani – zástupcu liehovaru z Trenčína...a to na "ródine Vodky!... ďaleko za Uralom. Priznám sa, doteraz som nepochopil, čo chcela robiť so svojím produktom v Sibíry.

Tak sme zvolali (iste s miestnymi úradníkmi) do oblastného mesta (oblasť = rozloha SR) podnikateľov z celého regiónu.

Mimochodom aby ste pochopili ďalší vývoj, čiže všetky prípravy miestnych orgánov – bolo to v období I. Čečenskej vojny. V Moskve vyleteli do vzduchu 3 vežiaky v priebehu 9 dní do povetria, zopár Moskovských vagónov metra a trolejbusy boli zošrotované bombami... Padol Volgodonsk – stovky mŕtvych, zopár vlakov nedošlo do cieľovej stanice po celom území Ruska, útok Vachabitov na Dagestan... Sám som niekedy uvažoval, čo ja tu vôbec robím...

Ale vrátim sa na Sibír : Na jednanie prišli všetci, ako sa tu povie „ panajechali vse kamu ne ľeň“. Vlastne obvolal som každého, koho som našiel, a Rusi majú tieto akcie radi... na chaľavu – čiže zadarmo paveseliťsa. Precestovať stovky km aby vodočky so známimi papiť a iste aj v baňke (ruskej saune) v oblastnom meste pobudnúť...

Predstavil som naše firmy, ktoré priletia, prešiel som si osobne, kto má o čo záujem, všetko prešlo hladko.

Ja som na „piknik“ neostal. Potreboval som si ešte prejsť dopravu, pre „svojích“ ľudí som mal pripravené autá, aby sa nemuseli s ostatnými trmácať autobusom a potreboval som na tie autá priepustky. Kto ste boli na nejakej podobnej misii, viete, že sa trasy uzatváraju na hodiny a bez propuska – nikak! Plus ešte otázky s ubytovaním bolo potrebné prejednať – to tiež nie je iba tak, hocikde sa ubytovať – Russia vsio taky!

Pracoval som na týchto otázkach s miestnym činovníkom, mladým Viktorom, s ktorým som sa veľmi dobre poznal z exkurzií nočným mestom... Mal na starosti vlastne celý náš servis – ubytovanie, dopravu, operatívne spojenie s Milícijou... Rozlúčil som sa s predprinimateľmi a vyšiel na tretie poschodie.... (po našom iba druhé).

Viťa kýva na mňa rukami,“idi bistrenko“ akože „sjiuda“ - „toto si ešte v živote nevidel“ , a ťahá ma k oknu...

Ja zo začiatku nič nechápem. Pozerám von oknom. Za oknom klasické sovietske centrálne námestie. Vybetónovaná obrovská plocha pre sprievody a demonštrácie (iste pokrokové a za mier). Okolo obrovské bezforemné adminzdania (čiže kancelárske „mrakodrapy“ sovietskeho štýlu). V strede klasický Voloďa Ulianov ukazujúc rukou niekam... Pre tých mladších – možno poznáte Voloďu Ulianova pod nickom LENIN.

Dnes už chápem, prečo boli všetky mestá ako by ich jedna strana mala – to keby špión vyskočil padákom do neznámeho mesta, aby nepochopil kde je... A pod obrovským Voloďom (počet obyvateľov mesta sa dal odhadnúť veľkosťou vodcu proletariátu – to bola podľa mňa strategická chyba komunistických plánovačov – špión mohol odhadnúť aspoň veľkosť mesta) stálo stádočko nejakých bezdomovcov (po rusky bomži), okolo 15 kusov. Vidím poskakujú z nohy na nohu... premrznutí na kosť, ... a niečo lenivo pokrikujú...

Keďže Viťa uvidel že nechápem, začal vysvetľovať:

„Toto sú naši Chanuriky. Poznám ich všetkých podľa ksichtov ( Viťa vyslovil slovo mordy). Tento kontingent sa neustále motá okolo katúzky (lochu), dajú sa zabásnuť kvôli teplu (Sibír vsio taky), za malé krádeže, alebo bitky v opilstve...chuligánstve a regulárne dostávajú 15 sutok (sutky sú 24 hodín a 15 sútok - to je zabezpečené teplo a strava na dva týždne, za jednoduchú prácu pre spoločnosť). Aj Víťa ich často využíva, keď je treba u seba v budove nábytok prestaviť.

A tak keďže z nudy načálstvo často robí reorganizácie – aj Chanurici sa v gubernskej budove často objavujú... Víťa ich už pozná skoro každého...osobne... Stredná váha – okolo 50 kg, a tak sa to aj rozratúva, aby šifonér presunúť z rohu do rohu – je potrebné minimálne 6 Chanurikov. Menší počet nemá šancu... Objednávka na Chanurikov ide na Milíciu, oni im ich v priebehu dvoch dni po meste nazberajú... Pre Viťku je záhadou, ako je možne, že v takom veľkom meste (700 tis. obyv.) sa k nim dostávajú vždy tie isté fizionómie...

Ja som dal Viktorovi naivnú otázku: „ A prečo činovníci (úradníci) sami neťahajú ten nábytok?“ Citujem Viktorovú odpoveď: „Miroslavčik. To je očeň, očeň ťiažolyj vapros (veľmi, veľmi ťažká otázka) a odpoveď - tú ti nikto pri dnešnej úrovni vedy zaručene nedá... môže byť, v ďalekej budúcnosti, keď už budeme lietať na Mars.“

Ale naše pohľady sa vrátili k Chanurikom okolo Volodi Ulianova... ... Stoja... iba tak lenivo niečo vykrikujú... prázdnymi polyetylénovými fľašami mávajú... búchajú o piedestál,...o hlavy svojich spolustojacich....

Až teraz som si uvedomil, že nie sú sami. Menty (policajti obyčajní) stoja okolo Chanurikov, taktiež od chladu prestupujú z nohy na nohu... Vedľa milicejský UAZik so zapnutým maťugalnikom na streche... bez sirény.

Akože sa nestarajú do Chanurikov... Viťa sa nahne k svojej vysielačke a hľadá milicejskú frekvenciu. Počúvame... monotónny hlas:

„ To je Jura, veď ho poznáš z Irish pubu...Podplukovník.. zodpovedá v meste za verejnú bezpečnosť“vysvetľuje Viťa.

Hej, spoznal som ten hlas. Od neho som práve potreboval tie priepustky na autá.

Chvýľu počúvam a začínam chápať... Nácvik rozháňania demonštrácie... a tak ako sa nenašiel nikto, kto by sa dobrovoľne dal mlátiť dubinkami (po našom pendrekami) okrem Chanurikov, tak ich aj „milenkych“ zapojili.A milicia je tu na to aby sa nerozpŕchli do ulíc...

Vysielačka zareve: „Oceplenie sááá–áámknis!“ Akože majú stiahnuť kruh... a fízlovia v prilbách s dubinkami v rukách začali brať naších (prepáč - Viktorových) Chanurikov do zmenšujúceho sa kruhu...

Znervózneli Chanuriky, zašumeli. Počujeme hlas:

„Hej! Načáľnik. Takej dohody nebolo!“ Jeden z fízlov asi stratil nervy, alebo inštrukcia taká bola – vyprovokovať...to vysielačka zamlčala, pretože podskočil a s rozbehu krajnému „demonštrantovi“ po hlave ba-bach.

„Ach tááák! Palicou, a rovno po hlave!“ počujeme výkrik...

Čo sa tam dole začalo....Ak zoberiem, že aj milicioneri, sa nie veľmi odlišovali od Chanurikov váhovo, a niektorý sa mi zdali aj menší... a výzbroj bránil biť pelendrekom cielene, po hádam 7-10-tich minútach bitky prilby a palice boli už v rukách demonštrantov.

Polo vyzlečení a doráňaní fízli boli zatlačení naspäť k UAZiku. Prvé víťazstvo za povstalcami. Keďže bol čas obeda, na námestí sa začal zberať národ a ktovie prečo, začal potleskom, výskaním povzbudzovať buntarov.

Viktorov komentár: „To iba v seriáloch náš národ mentov ľúbi... a po pravde - je to naopak...!“

Ľudia začali z okolitých budov nosiť plechovky, fľaše, chalani pritiahli odkiaľsi bočku... Povstalci začali cítiť podporu „ľudu“ a aj Voloďa Ulianov ukazoval smerom k milicejskej kolimage... akože „Vperiod tavárišči!!!“.

Osmelili sa a začali hádzať smerov k skupinke milicionerov všetko čo sa im dostalo pod ruku... Dokonca niekoľký po dohode pribehli bližšie, vytiahli fízla, zopárkrát po hlave ukoristenými dubinkami pobili, za ďaľším bežia...

Rozkotúľali bočku, práve tak, aby sa orgány ako vrabce rozleteli a... priamo do stredu UAZika bá-bach.

Skrátka. Chápeme, že začína veselica. Viktorko podotkne že bez piva nijako.Vyťahuje Baltiku v plechovkách, ja vyhadzujem na stôl stoličky, Viktor rozťahuje závesy a sadáme si ako v amfiteátri.

No čo sa stalo ďalej, na to by moja bujná fantázia nestačila.

Cez vysielačku počujeme – Jura žiada podporu... 10 minút to vyzerá, že vyhrajú povstalci. Potom však z uličky „padmoga“ predsa len prišla pevným šíkom. Vidíme, títo sú vystrojení serióznejšie – dokonca nákolenníky, náloketníky, náhubníky a podobné pribambasy...a hlavne každý má pred sebou štít. Ako z filmu Made in U.S.A.

Myslím si, Chanuriky „dojéchali“... A im „choť by chny“ - ako potkanom, uniknúť sa nedá, obkľúčili ich dookola, utiecť nedovolia. Z predu štíty v šíku s prilbami, zo zadu UAZik s polo vyzlečenými fízlami. A vysielačke všetko málo... počujeme, Jura volá požiarnikov na pomoc, akoby povstalci odporovali.

Tí sa však zomkli do kruhu, iba palice trčia... Neviem, zdalo sa akoby červený Kamaz stál iba za rohom. Vybehol totiž na námestie za minútku. Zaradil sa za zoradených štítonosičov...s vodným delom na streche...

Myslím si, VSIO demokracii. Iba mi Chanurikov bolo ľúto, akosi nespravodlivo sa to začalo vyvíjať...

Vysielačka dáva povel:

“ Požiarnici – po dave vodou z dela!!!“

Odpoveď požiarnikov: „ Keď delom tak delom...“ A ako dali...!!! Prvý krát v živote som to videl na vlastné oči... ako voda ľahko zbije človeka z nôh. Televízne správy s týmto .. o ničom.

No chyba lávky. Výpočty neboli správne. Pred delom bol iba šik policajtov so štítmi... a do Chanurikov ďaleko...

Skrátka, fízli lietali ako kolky v kegeľbane a požiarnik na Kamaze nijako nemohol nasmerovať vodu správnym smerom... Tlak vody ho asi prekvapil, pretože voda striekala to napravo – to naľavo... vo vzduchu lietali prilby, štíty a neviem prečo videl som letieť topánku...najskôr fízlacku.

Národ na námestí pochopil akciu po svojom:“Požiarnici sú na strane národa!!!“ a so známym hlasným pokrikom : „ Urá-á-á-á“ a neviem prečo aj : „Za Staááálinááá!!!“ začali Chanuriki poľovačku za fízlami pri UAZiku... po celom námestí...

Na tých so šťítami – odvahy nebolo, a ich zvládajú aj tak dobre požiarnici...

Od smiechu sme sa ledva udržiavali na našej vyvýšenej pozícii... Ale to ešte nebolo nič oproti tomu čo nás ešte čakalo...

Viťa má ťahá za rukáv a ukazuje do rohu námestia...

Niečo mi kričí... ale pre smiech jeho a môj nechápem... Do námestia ticho vplával traktor s cisternou...

„Maja Govnovooooooozka, búúúúú,“ lovím zo slov Vitalia.... ostatné som nechápal...

Ako mi vysvetlil až neskôr, keď sme boli schopný komunikovať, a bolo to naozaj až niekedy večer pri čiernom Guinesse v našom Irish pube - v garáži administrácie mali šoféri svoj hajzlík, ktorý nebol napojený na žiadnu kanalizáciu (dedičstvo starých časov) a Viktor dostal „partijnu“ úlohu, pred návštevou Inostrancov hajzlík vyprázdniť...

Takže Viktor ju zránka aj objednal – myslím ten hovnocuc.

Ja som v tejto chvíli nevedel, o čo ide.Opíšem aby ste aj vy vedeli čo som uvidel:

Aj u nás známy traktor „BELARUS“ – s malou, krátkou vlečkou – na ktorej bola vyložená obyčajná bočka a na vrchu najobyčajnejšia naberačka – čerpák. S takou dlhou rúčkou, aby ste pochopili jasne, aby ručne h..no naberať.... zo záchodov.

Národ opäť pochopil po svojom (oni nemali tušenia o Viktorovej straníckej úlohe) : „Pomoc prišla!!! Komunál s nami!“ Vpirióoood tavááááááričšííííí!!!!“

Niekto z Chanurikov vyskočil na bočku, vytrhol pripevnený čerpák, nabral toho dobra a davááááj na tých kto v uniforme... túto vec hádzať - v zmysle...

Šíky sa strhli...Správne, kto by chcel byť v h..ne. No národ sa ukázal chytrejší. Plechovky a prilby naplnené guanom sa ukázali ako perfektná zbraň proletariátu. Jeden hádže, ďalší načerpáva... tretí podáva...

Ukázalo sa že dlhodobá spoločná prax – zohratosť by som to nazval - v sťahovaní škafov (skríň) v adminbudove priniesla svoje plody. Plechovky, prilby leteli ako z kaťuše – nikto nemal šancu...

Tu prišiel moment, keď som zbadal, že jeden mužik naberá trojlitrovú butyľ (kompótovú fľašu), to už na mňa bolo príliš, musel som zliezť zo stola. Skoro sme zo smiechu umreli... Zaliezol som pod okno, vtlačil sa pod pondus - nevládal som ani stáť... Čo robil Viťa, nevidel som,... v očiach som mal slzy... Iba som počul ako v ošiali smiechu rytmicky udiera hlavou o stôl...

O nejakú tú minútku, ako som sa dostal z kŕčov, vykukol som opäť na bojište...

Celé námestie bolo v „niečom“, šíky štítonosičov sa rozpadli, všetci boli v ho..e. Chanuriky pochopili, aj za týmito sa už dá poľovať...

Skrátka, uch...musím sa nadýchnuť... na námestí pod kontrolou vodcu proletariátu sa roztočil táááááky kolotoč...

Aká tam obrana Bieleho Domu v Moskve za Jeľcina... Kde sú svoji, kde nie naši, ťažko pochopiť, všetci mali jednu „kaki“ farbu. Ale hoc ako sa kolotoč točil, mentov bolo predsa len viac...oni aj množstvom vzali...

No kým jedného berú, továrišči-spolu povstalci svojich odbíjajú... Skaska Kazaki – razbojniki!!!!

Aj požiarnici vošli v guráž. Na streche červeného Kamazu už ich bolo niekoľko. Ešte sa vždy snažili trafiť aspoň jedného povstalca - Chanurika... Iba sa mi zdalo, že neustále podrážali nohy policajtom... Hoci z druhej stánky – z jednej strany ho..o letí, z druhej ihneď obmývajú...

Vysielačka organizáciu tohto boja nijako nezvládala a Jura-podplukovník vyliezol z UAZika a sám sa rozbehol k požiarnikom. Iste títo nezabudli ani na neho a už som len videl ako letí jeho „furážka“...veď to poznáte, keď šarkan uletí... Vraj ju potom ani nenašli... Čo on im tam kričal, to sme nepočuli, iba požiarnici zliezli od vodného dela, otočili Kamaz a urazení sa vrátili na stanicu domino hrať...

Šoféra Belazu taktiež poslali kade ľahšie... Chanurikov zahnalli do kúta námestia, a iba teraz som zbadal u jedného z nich čerpák ako prilbu....

Videli sme Juru ako niečo komandoval, robil rozbor učenia na mieste...no čo tam mohol spraviť. Menty sa snažia nájsť toho kto najviac bojoval medzi povstalcami, títo sa nechcú dať. Pod oknami krik, gam, nadávky. Mužiky po boji, čo by ste chceli...

Nakoniec Jura postavil všetkých do radu a nasmeroval k budove Milície. Povstalci pochopili, že ich tam nič dobré nečaká, rozbehli sa celým stádom opačným smerom. A utekali smerom k Administrácii – inde sa nedalo... Bežia, naozaj ako stádo, iste si viete predstaviť arómu... s čerpakami, prilbami, plechovkami... nikto nič neodhodil... pre istotu...

Otvorili sme aj okná, aby sme videli, čo sa bude diať ďalej ... a ...tam...naši...podgurážení podnikatelia vychádzajú... Všetci čistučký, všetci v pekných oblekoch – veď boli na jednaní s inostrancami... A na nich beží niečo zapáchajúce, v h..ne s čerpákom ako zástavou...

Predstavte si 30 mužikov – väčšina 120 kg na kus, boli to sekundy, dodnes nepochopím ako sa vošli do jedných štandartných dverí, za tak krátky čas. Posledný keď pochopil, že nestíha, zodvihol ruky a oči zavrel...aaaa...

...dav prebehol mimo: v inej situácii, aj im by sa dostalo. Ale teraz si Chanuriky zachraňovali kožu...

Neskôr, keď som sa bavil s podnikateľmi, spýtal som sa ich, prečo tak vbehli do budovy...

„A my sme si mysleli, že kým sme s Vami jednali, začalo sa po celom Rusku takéééééé...“

Aby som nezabudol. Naši prileteli podľa plánu. Jedno lietadlo z Moskvy – 4 hodiny letu – to priletelo naozaj v pohode. A to vládne zo Slovenska – no skoro v pohode, predsa len – 6 hodín letu – 6 časových pásiem.. lietadlo jemne páchlo slivovicou a inými dobrotami.... Všetko bolo tip-top. Naše šišky si vybavili svoje súkromné kšefty, podnikatelia si pozreli Sibír – aspoň z autobusu. A ak si tam so mnou bol, možno si si všimol, že cesta z letiska do hotela bola úplne prázdna - ulice prázdne, ani v uličkách si autá nevidel... To Sibiriaci pre istotu uzavreli polovicu mesta po trase – plus 500 m priľahlých ulíc.... Zaparkované vozidlá odtiahli na stovky metrov od trasy ...

A Chanurikov som v celom meste v tej dobe nevidel... ani nezavoňal

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.


Už ste čítali?